Možno ste si všimli, že vinotékam sa v posledných rokoch začalo výnimočne dariť a slovenské vína získavajú čoraz vyšší kredit. Že by si Slováci začali vo zvýšenej miere ctiť božský nápoj z hrozna? To by však určite vyvolalo nejakú reakciu zo strany pivných prevádzok a producentov piva, pretože počet zákazníkov nie je nafukovací. Sezóna posedení s priateľmi pri dobrom nápoji sa začína. Aké sú jej trendy?

Škóti bez whisky, Francúzi bez vína, Nemci bez piva? Nepredstaviteľné. Či sa nám to páči, alebo nie, väčšina civilizácií okrem tých prohibičných je ako islamská, má nejakú alkoholovú kultúru.

Čo sa týka Slovenska, sme rozdelení. Na západe a juhu je tradičné vinárstvo, ale v ostatných oblastiach je v obľube skôr tvrdý alkohol - podľa toho, čo ktorá oblasť ponúka - a tradičné je aj varenie piva. Napriek skvelému vinárskemu dedičstvu bola však za totality vínna kultúra na úpadku. Vo viechach sa pančovalo a vrcholom pôžitkárstva boli vína ako sviečka alebo Nitrianske knieža.

Všetko chutilo rovnako

„Pivo sa za minulého režimu považovalo za lacný nápoj robotníckej triedy, ktorý sa pil po hektolitroch,“ hovorí Daniel Šabík, odborný publicista a znalec piva. „Túto nálepku si bohužiaľ nieslo aj ďalej, a preto tak k nemu časť verejnosti, ale aj samotných výrobcov stále pristupuje. Zatiaľ čo za minulého režimu existovala aspoň pestrosť v počte a osobitosti výrobcov, po nežnej revolúcii došlo k veľmi rýchlemu zániku pivovarov, často aj cielenému, teda ku skupovaniu a zatváraniu pivovarov konkurenciou a celkovému splošteniu ponuky.“

Ohľadom piva tak podľa Šabíka pokračoval trend, ktorý tu bol kedysi s vínom: v bežnej reštaurácii dostával konzument na výber medzi veltlínom a frankovkou produkovanými na objem, bez osobitosti a chuti. „Počet pivovarov klesal, výroba sa industrializovala, pivá sa zrazu začali navzájom podobať a konzument nemal možnosť výberu. Aj pokiaľ ste boli v regióne miestneho pivovaru, často sa stávalo, že v tunajšej reštaurácii nebolo k dispozícii miestne pivo, ale produkt niektorého z nadnárodných výrobcov.“ V tomto období sa zaviedol pojem europivo, čo je štandardné pivo, ktoré, nehľadiac na značku, chutí viac či menej rovnako.

Trendy

K pomalému zvratu došlo na prelome tisícročí s tým, že intenzita zmien je za posledný rok až dva najväčšia. To však hovoríme o Česku, Slovensko je niekoľko rokov pozadu, ale aj tu sa tieto trendy jasne kryštalizujú. Ukazuje sa, že konzumenti sú unavení univerzálnosťou značiek a požadujú pestrosť a to nielen klasického typu piva, ale aj iné pivné štýly.

To podmienilo vznik desiatok nových reštauračných minipivovarov, teda podnikov, kde sa na mieste pivo uvarí aj vypije. Druhým trendom je podľa Šabíka vznik pohostinstiev, kde sa čapuje šesť až dvadsať značiek. Realizujú sa tu špeciálne akcie, napríklad týždeň s pivami z konkrétneho kraja alebo prezentácie jednotlivých pivovarov a podobne.

Tretím trendom je, že krčmári odmietajú, aby bol ich podnik takpovediac monotematický, chcú mať na spestrenie jedno až dve iné pivá než zo zmluvného pivovaru. Celkovo tak trh v Česku smeruje k väčšej pestrosti a opakuje tak trendy, ktoré už prebehli v 70. až 80. rokoch v USA, Veľkej Británii, v 90. rokoch v Holandsku, Dánsku a ďalších európskych krajinách a je isté, že Slovensko bude nasledovať.

Štvrtým trendom je varenie piva doma pre vlastnú spotrebu, tzv. homebrewing. Dnes sa dajú kúpiť technológie a patričné suroviny, takže každý, kto má chuť, si môže uvariť svoju vlastnú pivnú špecialitu.

„Postupne sa pivný trh prebúdza. Je pozitívom, že vznikajú ďalšie minipivovary. Sú však osamotené, ich vlastná propagácia je až na výnimky na nulovej úrovni. Mínusom je aj ich veľmi úzky sortiment. Na Slovensku v podstate neexistuje organizovaná komunita priaznivcov poctivého piva a pivných fajnšmekrov, azda okrem tých združených okolo serveru kamnapivo.sk. Tiež tu absentujú pivovarské slávnosti,“ dodáva Šabík.

Pivotéka

Ďalším moderným pivným trendom sú pivotéky. Zveľaďovať obmedzený pivný svet si zaumienil Peter Blahút, ktorý si založil Prešporskú pivotéku – trojjedinú, lebo je to obchod na webe, kamenná predajňa aj distribučná služba pre reštaurácie.

„Slovenskí vinári úspešne postupujú v propagácii kultúrneho pitia vína a prezentácii skutočnej kvality - vznikol napríklad Národný salón vín, čo je, myslím si, úspešný projekt. Pivo ťahá za kratší koniec. V reštauráciách si stále môžeme vyberať nanajvýš medzi dvanástkou a desiatkou jednej značky,“ hovorí Blahút. „Chceme ponúknuť zaujímavé alternatívy. Máme v ponuke hlavne belgické vrchne kvasené pivá, čo je klasická technológia oveľa staršia ako bežné ležiaky. V slepom teste si trúfam identifikovať najmenej päťdesiat zo šesťdesiatich druhov, ktoré ponúkame – bežne produkované ležiaky sú na nerozoznanie podobné.“

V kamennom obchode je ich vystavených dosť. Človek chodí popri policiach a vníma, že toto je naozaj iná pivná kultúra. Malé fľašky elegantných tvarov, na mnohých emblém nejakého ovocia, ktoré obsahujú. Pre každý druh alebo značku je určený príslušný pekný pohár. Človeka zvyknutého na desiatku - dvanástku zarazia aj ceny, ale tieto pivá nie sú určené na veľkokapacitné nalievanie, navyše mnohé majú obsah alkoholu podobný vínu.

Je tu aj jeden tuzemský produkt – trnavský Sessler. „Prekvapilo ma, že sa nám darí aj alebo hlavne mimo Bratislavy,“ uzatvára Blahút.

Rozširovanie obzoru

„Pivo sa nedá variť s kalkulačkou v ruke,“ hovorí Ladislav Kovács. „Nič proti korporáciám, ale ležiak plzenského typu, ktorý spravidla ponúkajú, je len malý zlomok pivnej kultúry.“

Kovács je majiteľom malého reštauračného pivovaru Kaltenecker z Rožňavy, ktorý ako jeden z mála nepatrí pod jednu z dvoch korporácií, ktoré ovládajú slovenský trh s pivom (Heineken a Sabmiller).

Kaltenecker produkuje niekoľko takzvaných pivných špecialít. „Takéto pivá sa varili v našich končinách už od stredoveku,“ hovorí Kovács. „Dlhé, aj polročné ležanie v dubových sudoch zabezpečilo, že pivo bolo veľmi komplexné a silné. Slúžilo aj ako zásobáreň vitamínov a živín na zimu. Presne takéto pivo je naša novinka – dvadsaťsedmička. Má desať a pol percenta alkoholu – ako víno.“

Kovács vysvetľuje, že pivo – to je vo svete minimálne deväťdesiat kategórií a tristo až štyristo podkategórií. Ležiak plzenského typu je len jedna z nich. Je síce najobľúbenejší, ale to neznamená, že iné pivá nemajú svoju kultúru. Málokto vie, že tento ležiak vymysleli v roku 1842, takže to nie je pivo s veľmi dlhou tradíciou. Len v Belgicku je tisíc štyristo pivovarov a rôznosť ich produkcie je úžasná. „Mojím cieľom je propagovať celú pivnú kultúru, aby ľudia neboli obyčajní pivári, ale pivní gurmáni. Za trinásť rokov, čo existuje náš pivovar, sme uvarili dvadsaťjeden druhov nevšedných pivných špecialít, čím sme získali rešpekt aj v zahraničí, kde sme pomaly známejší ako na Slovensku.“

V Kalteneckeri organizujú každý mesiac degustačné sedenia pivného klubu, ochutnávajú a hodnotia pivné špeciality zo sveta, zoznamujú sa s trendmi. Organizujú aj pivné slávnosti, ale nie formou hromadného nasávania typu Oktoberfest, ale sú to skôr fajnšmekerské záležitosti.

Pivovar podporuje aj homebrewerov, teda domácich varičov piva. To je záľuba, ktorá si aj na Slovensku získava pomerne širokú popularitu. Práve na pivných slávnostiach sa vyhlasuje Slovak Hombrewing Star. Napriek názvu je súťaž medzinárodná. „Absolútny víťaz si môže u nás v pivovare uvariť svoju várku, päť hektolitrov vlastného piva. V homebreweroch je jasný potenciál, že opustia kuchyňu či garáž a založia si minipivovar. To je aj prípad bratislavskej reštaurácie Omama,“ konkretizuje Kovács.

Pivo a víno:

to sú dva veľké svety. Netreba v nich tráviť príliš veľa času, ale ak ich nepoznáme, môžeme sa pripraviť o veľmi príjemné zážitky. A ako hovorí klasik – pite s rozmyslom a od osemnástich rokov!

Poďme „do tankoch“

Aj v tradičnej pivnej ležiakovej kultúre sa dajú vymyslieť nezvyčajné veci. Napríklad čapovanie z tankov. Pri tejto technológii sa pivo nevozí v sudoch, ktoré sa narážajú, ale dovezie sa rovno z pivovaru v tepelne izolovanej cisterne a priamo sa stáča do veľkých nádob – tankov, ktoré pojmú niekoľko hektolitrov.

Vtip je v dvoch veciach – pivo je nepasterizované, teda neprebehne konzervačným procesom; vydrží síce kratšie, ale je o to chutnejšie. Po druhé, čapuje sa veľmi šetrne, lebo v tanku je ešte vak z fólie, ktorý pivo obalí a nápoj sa čapuje tlakom vzduchu na vak. Takže pivo neprichádza do styku so vzduchom.

V Čechách majú viac ako štyristo prevádzok s týmto spôsobom čapovania. Podľa Zuzany Lošákovej, tlačovej hovorkyne spoločnosti Topvar, a. s., je v Bratislave päť prevádzok, kde sa takto čapuje Plzeň, a na východnom Slovensku viac ako päťdesiat podnikov, kde čapujú z tankov Šariš. Čapovanie piva z tankov chystá už túto sezónu aj konkurenčná korporácia Heineken Slovensko.

Mariánovi Murčovi, majiteľovi bratislavskej Plzenskej reštaurácie, kde na takúto prevádzku nabehli, sa nepáči trend súčasnosti – že niektoré podniky v zahraničí, ale aj u nás, majú točky rovno na stoloch a hostia si čapujú sami.

„Zaručiť kvalitu čapovaného piva môže len výčapník – tým, samozrejme, nemyslím nejakú brigádničku, ktorá sa postavila k točke deň po tom, čo nastúpila. V krajinách s vyspelou kultúrou piva, napríklad v Česku, je krčmár vážená osoba,“ hovorí. Krtitizuje aj módu čapovania do zmrazených pohárov. „Pivo má predsa istú nastavenú teplotu, na ktorej ho udržiavame po celý čas – v pohári má mať šesť až osem stupňov. Viete si predstaviť, čo to spraví, keď sa načapuje do pohára, ktorý má mínus päť stupňov?“

Zdroj: Domacnost SME.sk | Autor: Marian Jaslovský