Na ovlaženie tela i duše sa už pred tisíckami rokov zrodil bior, inde peor, pier či bier

Pramienok nápoja z kvaseného obilia začal vytekať už v Mezopotámii. Akkadi, Babylončania i Asýrčania varili pivo z jačmeňa, pšenice aj prosa, Sumeri pozývali na „kaš“ zo sladu. V Egypte bdela nad výrobou piva bohyňa lásky Hathor a robotníci na pyramídach dostávali denne dva džbány ako povinný prídel k chlebu, cesnaku a cibuli.

Starodávna Gália obohatila pivo rascou, starí Slovania ho varili aj z raže a ovsa. V Ázii mu dala inú chuť ryža.

Amerika uprednostnila kukuricu a cukrovú trstinu, Indiáni v strednej časti kontinentu zase rastlinu aloe a javorový sirup. To všetko dalo pivu storaké farby a chute.

Už v jedenástom storočí sa na Slovensku začali variť takzvané chmelené pivá, o osemsto rokov neskôr vznikali pivovarnícke fabriky. Pivo sa vtedy najviac pilo na Vianoce, Veľkú noc, ale aj v bežné piatky i stredy a počas pôstnych dní namiesto zakázaného mlieka.

V súčasnosti sa aj slovenský zlatý mok blíži k takzvanému europivu. Trh si rozdelili veľkí pivovarnícki hráči a z dvadsiatich siedmich pootváraných malých slovenských pivovarov napokon ostalo iba osem.

„Pred troma rokmi sme sa doteraz ako jediní rozhodli pre varenie špeciálov a ich fľašovanie,“ hovorí riaditeľ Kalteneckeru v Rožňave Ladislav Kovács. Najťažšie je vraj odhadnúť, na akú špecialitu je slovenský zákazník už pripravený.

A tak iba pomaly a postupne varili pšeničný Weizen, neskôr polotmavý Jantár, banánové a kávové pivo, pivo s výťažkom z tokajského vína, višňové a vanilkové pivo, tmavý šestnásťstupňový Brokát, údený Rauchbier, čili pivo a novinku – tmavé pšeničné Dunkel Weizen.

Zdroj: Trend Víno.sk | Autor: Soňa Hudecová-Podhorná