Viete čo je labológia? Na prvý pohľad úplne banálna vec: zbieranie suvenírov, ktoré súvisia s pivom. Ale za tisíckami kusov etikiet, plechoviek, podpivníkov či krígľov z celého sveta, ktoré sa hromadia v príbytkoch zberateľov, sa skrýva celá veda. Hovorí o tom, ako žijú a umierajú pivovary, čo tu po sebe zanechávajú a aké je dobré vedieť o nich trochu viac.

Je až prekvapivé, koľko ľudí na celom svete sa venuje zberateľstvu pivných suvenírov, histórii pivovarníctva a všetkému, čo má s pivom niečo do činenia. Ešte prekvapujúcejšie je, koľko druhov takýchto suvenírov je hodných zberateľskej vášne. Slovensko patrí medzi európske krajiny, kde je život zberateľov tohto druhu slušne zorganizovaný. Fungujú tu kluby zastrešené asociáciou, ktoré si registrujú svojich členov, vydávajú svoje tlačoviny a vedú čulý zberateľský život.

Okrem zábavy a potešenia hľadajú ľudia v tomto hobby aj poučenie, nové vedomosti, zasväcujúc mu kopu voľného času. Labológia zahŕňa pomerne široký rozsah artiklov, ktoré sa môžu stať predmetom zbierania. Ich počet sa stále rozrastá a dokonca sú roztriedené do hlavnej a vedľajších kategórií – siahajú teda od pivných etikiet cez pivné podložky (podpivníky), korunkové uzávery, plechovky, poháre, staré pivové fľaše, súdky, korbele, otvárače, cez historické dokumenty, účtenky a pivovarskú literatúru, až po pečiatky, prepravky, servítky, slnečníky, stojany na nápojové lístky, vizitky, zástery, modely áut a kamiónov, hracie karty, kalkulačky, kalendáre, hrnčeky na kávu, dokonca antistresové loptičky, prezervatívy, kravaty, dresy, zapaľovače, píšťalky, vianočné osvetlenia, popolníky, uteráky, usb-kľúče, perá či šnúrky na mobil.

Pivné hobby

Bratislavský Danubius klub zberateľov pivných suvenírov vznikol na Slovensku ako jeden z prvých pred dvadsiatimi dvoma rokmi. Ľudia okolo neho sa nezáväzne začali schádzať v roku 1987 v Starej sladovni na Cintorínskej ulici nazývanej aj Mamut. Po roku 1989 založili občianske združenie a vtedy sa k nim pridal aj Ivan Ozábal, dnešný predseda klubu. „Dnes som už na dôchodku, ale zostal som v združení, je to moje dôchodkové hobby.

Vyťažuje ma síce, ale beriem to tak, že ako každý dobrý dôchodca nemám čas,“ vraví. Postupom času sa prioritou jeho klubu stalo každoročné medzinárodné stretnutie zberateľov – tohtoročné sa koná práve teraz, koncom apríla. Pán Ozábal pracoval v pivovarníctve od roku 1968, takže k výrobe a distribúcii piva mal vždy blízko a klub začal sponzorovať. Je autorom brožúr o histórii slovenských pivovarov pred rokom 1948 a po ňom. Medzi členmi bratislavského klubu vychádza štvrťročne aj mini časopis Pivoviny. Tlačia si ho svojpomocne, vo vlastnom náklade, vyrábajú na kopírke a zaznamenávajú v ňom všetky uplynulé činnosti a aktuality. Pivnú udalosť majú naplánovanú takmer na každý týždeň.

Bez priestoru to nejde

Fanúšikovia pivovarníctva majú asi najradšej náučné zájazdy a návštevy malých pivovarov, stretnutia s tamojšími ľuďmi a spoznávanie technológií. Do malých pivovarov chodia podľa toho, koľko sa v organizácii nazbiera peňazí a podľa času zamestnaných členov. Mimochodom, zbieranie pivných suvenírov je pomerne náročné na priestor. Ivan Ozábal svoje zbierky sústreďuje v bratislavskom byte a časť presťahoval k synovi do rodinného domu.

„Tí, čo žijú v rodinných domoch, si to vedia lepšie zariadiť,“ konštatuje. „Napríklad raz nás pozval jeden rakúsky zberateľ k sebe. Mal dom, horné poschodie bolo celé pre manželku a pivnica s garážou boli jeho. Steny mal obvešané pivovarskými smaltovanými tabuľami, najväčší priestor zaberala veľká kovová pyramída z fliaš.“ Niektoré manželky podľa neho majú pre toto hobby pochopenie, niektoré nie a niektoré to trpia. A občas sa niektorá dostane aj do fanúšikovskej partie. On sám sa s manželkou dohodol – má doma na svoje suveníry vyhradené niektoré časti bytu – predsieň s policami, vstavanú skriňu a pracovňu.

Na špici sú etikety

„Zberateľstvo suvenírov nemusí súvisieť s konzumáciou piva,“ hovorí pán Ozábal, ale zároveň priznáva, že o tom, čo s pivom súvisí, veľa hovorí aj jeho chuť. Ako sa uňho zrodila zberateľská vášeň? „Niekomu sa zapáči etiketa, niekomu zachutí pivo a vezme si na pamiatku podpivník. Ja som zbieral etikety od päťdesiatych rokov minulého storočia. Zároveň som sa zoznamoval s výrobou piva a s jeho históriou.“ Postupom času sa dostal aj k zahraničným etiketám buď výmenou na burzách, či cez korešpondenciu, a tak si musel urobiť nový systém, aby k sebe mohol priraďovať etikety rovnakej kategórie, či už podľa veku, alebo typu pivovarov.

„Musel som to vymyslieť tak, aby som etikety mohol v prípade potreby bez poškodenia preradiť. Moja babka bola trafikantka, tak som si od nej pýtal zvyšky z okrajov poštových známok, tie som prehol a nalepil na podložku aj zospodu na etiketu.“ Dnes má doma niekoľko desiatok tisíc etikiet, sústreďuje sa hlavne na české a slovenské a tvrdí, že to vôbec nie je rekordné číslo. Upozorňuje, že zbieranie tohto vo všeobecnosti najdôležitejšieho predmetu zberateľstva v minulosti rástlo aj s rozmachom polygrafického priemyslu. Etiketa sa získava priamymi kontaktmi s pivovarmi, bežnou technikou odliepania, pričom cieľom je, aby bola nepoškodená.

Obchod alebo partnerstvo

„Klub funguje aj preto, aby sa dalo ľahšie komunikovať s pivovarmi, ktoré by etikety našim členom mohli dávať, prípadne predávať za symbolickú cenu. Veď je to pre nich najlacnejšia reklama,“ vraví Ivan Ozábal. Lenže vzťahy s nimi nie sú vždy najlepšie, hlavne v prípade veľkých pivovarov. Často je ťažké presvedčiť nových majiteľov, aby boli partnermi zberateľov a podporovali ich. „Mrzí ma, že viaceré pivovary nemajú záujem takto sa propagovať a správajú sa k nám výsostne obchodne. Berú nás skôr ako príťaž. Ale my s ich predmetmi pracujeme, posúvame ich, dostávame ich do sveta.

V Čechách to funguje lepšie, ale tiež skôr pri menších pivovaroch. Ibaže tých je tam oveľa viac ako u nás,“ vraví Ozábal. Skrat nastáva i preto, lebo práca so suvenírmi otvára zberateľom priestor na obchodovanie s nimi. Sú takí, ktorí lacno získané suveníry skúšajú predať za premrštené ceny, i takí, ktorí sú ochotní zaplatiť za vytúžené kúsky desiatky aj stovky eur. Cena etikety či fľaše sa však zvyšuje predovšetkým vekom, históriou, exotickosťou a množstvom výskytu, podobne ako je to pri artikloch vo filatelii či v numizmatike.

Sto odborov

Pivovarníctvo je dynamické odvetvie, ktoré každý rok prináša nové veci týkajúce sa technológie výroby alebo vlastnej prezentácie piva. Pivovary pravidelne obmieňajú vizuálne prvky obalov, najmä etikety, ktoré majú zaujať kupujúceho alebo konzumenta piva. Preto každý prírastok do zbierky poteší a zároveň posilní fanúšika v odhodlaní zbierať ďalej. „Zbieranie pivných suvenírov je hobby ako každé iné,“ hovorí Miloš Nutil, terajší šéf Slovenskej asociácie histórie pivovarníctva.

Dnešní zberatelia podľa prehľadov vlaňajších zbierok svoju činnosť zameriavajú na viac ako sto odborov. Zbierajú predmety, ktoré sa používajú pri predaji a tvoria súčasť obalu, alebo pri konzumácii a propagácii piva. Nutil potvrdzuje, že v minulosti bolo zbieranie pivných suvenírov výlučne mužskou záležitosťou. Situácia sa veľmi nezmenila, ale dnes je v asociácii registrovaných päť žien. „Na zberateľských stretnutiach sa však neformálne zúčastňujú mnohé ženy, ktoré pravidelne sprevádzajú svojich partnerov a aktívne sa zapájajú do zbierania,“ hovorí. „Lenže za posledných päť rokov počet členov rastie iba mierne. Aj keď ročne pribudlo pár nových zberateľov, starší nás zase opustili.“

Domáce múzeum

Najväčším zberateľom pivných etikiet na Slovensku je pán Ondrej Orlovský z Košíc. Vlastní najväčšiu zbierku z celého sveta v počte viac ako 260 000 kusov a je v tomto smere najznámejším slovenským zberateľom. Za ním sa radí Ján Pokrievka z Martina. Zbieraniu pivných suvenírov sa venuje už takmer tridsať rokov. Dlho zbieral len pivné etikety, ktorých má v zbierke viac ako 190 000 kusov zo 189 štátov sveta. Neskôr pribúdali aj ďalšie pivné suveníry.

Dnes patrí medzi najvšestrannejších slovenských zberateľov. „Samozrejme, že pri takomto rozsiahlom hobby sú potrebné vhodné priestory na uloženie suvenírov, čo v mojom prípade znamená, že som vytvoril v rodinnom dome malé pivovarnícke múzeum, kde väčšinu exponátov trvale vystavujem a dopĺňam,“ vraví Pokrievka. Ako jeden z viacerých zabezpečil dnes už obľúbenú a vcelku bežnú súčasť kuchyne – malý domáci pivovar, takže priateľov hostí vlastným pivkom.

Na pivné etikety presedlal zo zbierania odznakov, žiadala sa mu zmena. Medzi kolegami, ktorí sa pivným suvenírom už venovali, sa rýchlo zorientoval a vytvoril si základ novej zbierky. „Často som svedkom toho, že naše hobby spájajú ľudia s pivármi, čo je veľmi zlá a nepravdivá predstava. Zberateľstvo je predsa o niečom úplne inom.“

Nič nepribudne samo

V množstve rôznych suvenírov je ťažké vyberať, čo je najcennejšie. Ani Ján Pokrievka nemá na túto otázku jednoznačnú odpoveď. K niektorým častiam svojej zbierky má jednoducho bližší vzťah, a tak si ich aj viac váži. „Pri etiketách sú to určite niektoré exotické štáty, o ktorých mnohí ľudia ani nevedia, že existujú,“ hovorí, „vlastním napríklad asi tri a pol tisíca etikiet z Číny a aby som sa v nich vyznal, musel som trochu preniknúť do tajov čínskeho písma, čo nebolo jednoduché.“ Najcennejšie sú teda suveníry, ktoré sa ťažko získavajú, či už z hľadiska ich histórie, množstva, kvality, účelu použitia, alebo z geografického hľadiska.

Prečo sa dobrý zberateľ vždy poteší prírastku do zbierky, či ide o bežný exemplár, alebo o voľačo vzácnejšie? Podľa Pokrievku je dôvod jednoduchý - nič vám samo do zbierky nepribudne. K získaniu suvenírov treba vyvinúť osobnú aktivitu, chodiť na burzy, navštevovať pivovary, zberateľov a písať si. „Nepatrím k ľuďom, ktorí nový materiál položia do zbierky a tým sa to pre nich končí. Každý takýto predmet je v podstate malé umelecké dielko a zaslúži si, aby sme o ňom vedeli viac,“ vraví. Hlavne zberateľstvu pivných etikiet vraj vďačí za to, že veľmi dobre spoznal svet, históriu, kultúru a zvyklosti ľudí z mnohých krajín a ovláda základy viacerých jazykov.

Pomaly nie je čo zbierať

Pre Jána Pokrievku sa zberateľstvo pivných suvenírov stalo doživotným hobby. „Keď si uvedomím, koľko voľného času som venoval tvorbe zbierky, cestovaniu po burzách, pivovaroch, na zájazdoch, koľko peňazí som do toho investoval, tak to ani inak nejde,“ hovorí. Popri uplynulom desaťročnom šéfovaní zberateľskej asociácie je i hlavným redaktorom časopisu Pivné hobby a od roku 1992 aj predsedom Klubu zberateľov Porter club v Martine. S hnutím je mnoho rokov tak úzko spätý, že si ani nevie predstaviť, že by to prerušil alebo ukončil. Našťastie ho v tom rodina stále podporuje.

Zberateľské hnutie v oblasti pivných suvenírov prešlo v posledných rokoch výraznými zmenami. „Najdôležitejšie je, že sa nám podarilo zjednotiť zberateľské kluby pod asociáciu, že vydávame vlastný časopis a dokážeme na Slovensku zorganizovať raz do roka významné a veľké medzinárodné zberateľské podujatie európskeho charakteru,“ hovorí. Na druhej strane však, a nielen podľa neho, na zberateľské hnutie negatívne zapôsobili zmeny v slovenskom pivovarníctve.

Čo sa týka slovenského zberateľského materiálu, pri súčasnom malom počte pivovarov nie je pomaly čo zbierať. Do zberateľstva prenikol trhový mechanizmus, ceny si určuje každý sám a často sú neadekvátne ich skutočnej hodnote. Preto sa viacerí zberatelia venujú len istým vybraným kategóriám pivných suvenírov. „Som však rád, že na Slovensku nejde len o doménu starších ľudí, ako to je v niektorých iných krajinách. Je medzi nami už slušne zastúpená aj mladšia generácia.“

Zdroj: Domacnost Sme.sk | Autorka: Eva Andrejčáková | Foto: Peter Žákovič, archív Ivana Ozábala a Jána Pokrievku