Pivo, pivko, pivečko alebo tiež tekutý chlieb, je nápoj, ktorý patrí medzi najstaršie a najrozšírenejšie na svete. Prvá zmienka o pive sa našla v Mezopotámii na území dnešných Sumerov, ktorá pochádza z doby tritisíc rokov pred Kristom. Najstarší recept na varenie piva z jačmeňa, pšenice a prosa sa našiel v starom Egypte asi 2510 rokov pred Kristom a odvtedy sa tento nápoj rozšíril do celého sveta a stal sa najznámejším medzi nápojmi.

Na celom svete sa vyrába veľké množstvo rôznych druhov pív. Pivár povie, že pozná len dva druhy piva - dobré a zlé. Podľa farby však máme pivo svetlé a tmavé, podľa chuti sladké a horké, podľa stáčania rozoznávame sudové, fľaškové, plechovkové a teraz už aj populárne 1,5 litrové v PET fľašiach.

Okrem alkoholického piva máme i nealkoholické tzv. pito, čapované a ležiak. Pivá rozdeľujeme ešte aj podľa stupňov, kde najznámejšie sú „desiatka“ a „dvanástka“. Pivná stupnica, ktorá sa začala používať je však oproti pivu veľmi mladá.

Je to len niečo viac ako 150 rokov, kedy profesor na pražskej polytechnike Karel Napoleon Balling ako prvý prišiel so systémom merania hustoty piva. Čísla uvádzané v stupňoch, nehovoria koľko má desiatka, či dvanástka obsahu alkoholu, ale koľko sušiny sa zo sladu pridá do roztoku, ktorý sa varí s chmeľom a potom sa necháva zakvasiť.

Stupňovitosť je základnou hodnotou, ktorá charakterizuje druh piva. Pivo je horký nápoj a horkosť piva je u desiatky nižšia ako u dvanástky. Podľa stupňovitosti sa u nás vyrába 4%, 7%, 8%, 10% svetlé i tmavé pivo čapované, 11% svetlý ležiak, 12% svetlý aj tmavý ležiak. Máme aj 13%, 14%, 16% a dokonca 20% pivá, ktoré patria medzi špeciálne. So stupňami samozrejme rastie aj obsah alkoholu. Pri „desiatkach“ to je asi 3% alkoholu, ale u „dvanástok“ to je 3,5% do 5,1 % a o viacstupňových ani nehovoriac.

Ballingova pivná stupnica sa ujala nielen v bývalom Československu, ale aj vo svete. U nás a v Čechách však už od roku 1994 nie je povinnosťou výrobcov uvádzať koľko má pivo stupňov. Na etikete nájdeme len obsah alkoholu, spotrebiteľovi to však nič nehovorí, keď si dovtedy všímal len to, či je pivo „desiatka“, „jedenástka“ alebo „dvanástka“. Povinnosťou pre výrobcov zostalo jedine to, že pivo ležiak musí byť „jedenástka“.

Niektoré pivovary to doslova zneužívajú a stáva sa aj to, že desiatka nemusí dosahovať svojich 10%, ale má podstatne menej. U menej známych pív by ste dokonca darmo hľadali chuť sladu, pretože ho tam pivovary vôbec nedávajú. Rozšírila sa aj moderná metóda, ktorá sa označuje ako HBG, a vtedy pivo vzniká riedením pivného roztoku vodou. To už snáď nie je ani pivo. Pivár však vie, ktoré pivo je dobré a v ktorej krčme dostane toho správneho „čapáka“.

Pivný štamgast vie, že keď pivo silno pení, bolo nesprávne chladené, neodborne skladované alebo sú znečistené či príliš zohýbané rúrky. Naša norma hovorí, že pivo by malo mať po narazení aspoň trojcentimetrovú penu, ktorá by nemala úplne zmiznúť počas piatich minút. Správna pena neslúži ako ozdoba, ale chráni pivo pred kontaktom so vzduchom, ktorý spôsobuje rýchlu stratu chuti.

Dobrý krčmár však pozná pravidlá pri skladovaní a potom aj čapovaní dobrého piva. Vie, že pohár musí byť čistý, z bezfarebného skla, s hladkými okrajmi a rovnými plochami. Vtedy sa dá takémuto pivu povedať tekutý chlieb alebo zlato v pohári. Pivár sa potom bude vždy vracať do svojej obľúbenej krčmy a k svojmu krčmárovi, ktorý vie, ako sa s pivom narába.

Tento zlatý nápoj tu bol už pred päťtisíc rokmi (keď počítame 3000 pred Kristom a 2000 rokov po Kristovi) pred nami, a určite tu bude ešte ďalších päťtisíc rokov po nás, pretože aj vtedy si budú chcieť ľudia uhasiť smäd dobre načapovaným pivom, pivkom pivečkom. „Desiatku“ alebo „dvanástku“? Na zdravie!

Zdroj: Magazín.sk